Niekedy to nie je na škodu, vymeniť si názory. Na niektoré veci som nemohol nezareagovať, lebo sa stále opakujú a nesúhlasím s nimi. Napríklad sa nikdy nezmierim s tvrdením, že staršie repráky - a je jedno aký konkrétne typ - majú horší zvuk ako novšie, pretože to tak skrátka nie je. Aj keď mám už tri krížiky, neskromne priznám, že mám chvalabohu stále o niečo lepší sluch ako väčšina ľudí, ktorých poznám, aj mladších odo mňa. A Teslákmi sa zaoberám asi od svojich 8 rokov
. A preto už s úplnou istotou viem, že trebárs špeciálne čierne ARO 689 zo začiatku 80.rokov z rozhlasových plasťákov mne osobne na vyšších stredoch a výškach trhajú uši, modré zo 70. rokov sú mi prijateľnejšie a keď som mal nedávno požičaný biely alebo ak teda chcete sivý ARO 689 z roku 1964 a mohol som to priamo porovnať s čiernym, tak ten sivý hral tak lahodne, až mi je za ním doteraz ľúto. O nejakom „uřvaní“ nemohla byť ani reč. Skúmal som, prečo to tak je. Práve typ ARO 689 je myslím najvypuklejší príklad. Kedy bude hrať veľký reprák so slabým pohonom vyrovnanejšie a príjemnejšie – keď bude mať hrubú, tvrdú a ťažkú membránu s tuhým uložením, alebo keď bude mať tenšiu, pružnú a ľahkú membránu s mäkkým uložením? Či sa to komu páči alebo nie, mne z týchto dvoch možností doteraz vždy vyšla tá druhá. Tie staré membrány zo 60. a veľmi skorého začiatku 70. rokov majú inú štruktúru a materiál, okrem toho sa smerom k okrajom výrazne stenčujú (viac či menej rovnomerne, ako sa kedy podarilo vylisovať) a pri okrajoch ešte pred vlnkami závesu bývajú niekedy až priesvitné. Máme tu teda rozdielnu homogenitu materiálu membrány, čo mi trochu evokuje princíp veľkých elipťákov. Síce to nie je ideálne prirovnanie, ale spoločné majú to, že tam tiež nemá membrána po celej ploche rovnaké mechanické vlastnosti. To teda ani náhodou, hlavne na vzdialených stranách. A nie je náhodou dôsledkom toho fakt, že charakteristický rezonančný vrchol na vyšších tónoch sa vďaka tejto pružnosti u oválneho reproduktora rozloží na viacero menších vrcholov, ktoré už mozog nevníma tak rušivo? Zjednodušene – vyššie tóny hrá len stred repráku a vresky okolo 4000 Hz akoby membrána pohlcovala sama v sebe, pretože nekmitá ako jednoliaty celok. Podľa mňa tak nejako podobne, len v menšej miere, je to aj tu, hoci membrána je okrúhla. Daňou za toto čiastočné eliminovanie vreskotov je jej nerovnomerný pohyb kvôli inému zakmitávaniu na pružných okrajoch a tým spôsobený papierovejší prízvuk a vyššia smerovosť, než u novších a pevnejších membrán z ARO 689. Ale keď na druhej strane vezmem do úvahy ešte to, že do toho ARO z roku 1964 stačilo len fúknuť a už membrána „liezla“ dnu a vďaka tomu aj 50 Hz zahral ako keby bol na to stvorený, tak u mňa je jasné, ktorý zvolím – či čierny, modrý alebo sivý. Ten sivý.
Stále však hovorím o staršej trojčíselnej generácii, u novej štvorčíselnej je iná situácia, tie majú zase úplne iný materiál a hustotu membrán, stredičiek atď. (a niektoré novšie mám aj ja radšej). Okrem toho je menšia pravdepodobnosť, že sa na nich podpísal zub času a majiteľa tak ako na tých, ktoré sú ešte o ďalších 15 - 20 rokov staršie. Preto možno ani nie je spravodlivé porovnávať ich takýmto spôsobom, ale prečo to neskúsiť. Mám voľný jeden ARE 467 z marca 1970 a jeden ARE 4604 z augusta 1988. Rád by som ich dal zmerať pod podmienkou, že sa mi vrátia v takom stave, v akom som ich poskytol a to hneď po odmeraní. Na Aukre boli alebo možno ešte stále sú ARS 8107, kde je ARE 4604 s bassreflexom a tá kmitočtová charakteristika vôbec nevyzerala zle.
(pisal som akoze o tom co a naco chcem) 
